Kedysi som čítala tie motivačné knihy… Kadejaké sú. Takzvaná „self-help section“, alebo „pomôž si človeče, aj pán Boh ti pomôže“. Nie je to inak mätúce? Že si máte pomôcť najprv sám a potom?… Viera je mätúca. Človek niekedy nevie, čomu veriť. Prečítať si Tao´t Cing? Alebo Slepačiu polievku pre mamičky? Pre ženy okolo 40tky? Je taká?…
Každopádne, kedy som tieto knihy hltala. A fakt mi to dalo veľa. Naučila som sa, že „prevziať zodpovednosť za vlastný život“ je kľúčové. A že máte snívať „big“, lebo keď sa vám nepodarí doletieť na mesiac, tak skončíte medzi hviezdami… Alebo že „nemôžete zmeniť okolnosti, ale stále máte šancu prispôsobiť seba“. Zmeniť sa, vylepšiť sa.
Neviem, prečo som tým taká posadnutá. Stále niečo začínam. Nový typ diéty. Myšlienku „diéty“, ako takej. Inak usporiadavam veci v našom byte. Muž sa na to dosť hnevá…
„Ešte včera boli hrebene tu?!… My nemáme hrebeň…. Jeden hrebeň v celom byte… Prečo skrátka..“, začne ale to sa ho už snažím nepočúvať. Uši ma z toho bolia. Neviem. Nemám odpoveď. Stále niečo začínam, samé super nápady. Kdesi v sebe viem, že som super. Že som si kedysi verila a tak. Že som si kedysi dala predsavzatie a nepoľavila, kým nebolo „hotovo“.
Teraz len neustále mením okolnosti. Prečo je to tak?
Čo sa stane s človekom, ženou, mladou ženou… Že časom tak degraduje?
Nedoťahujem veci do konca. Podľa „princípov úspechu – jack canfield, spoluautor slepačích polievok pre dušu“ – si máme každý deň uvedomovať koniec. Že život raz skončí. Pecka, ako ma to má namotivovať, neviem….
Že, napíšte si zoznam sto vecí, ktoré chcete v živote dosiahnuť, zažiť. Zoznam vašich tajných túžob, prianí, snov. A potom, hneď „ako si začnete veriť“ a hľadať to svoje „self-esteem“, tak na tom môžete začať pracovať. Aby raz, keď budete mať 75 rokov, alebo napríklad aj 83 – na veku nezáleží, stará známa pravda.. hah… Aby ste si raz mohli zobrať to pero aj fixku dáku a povedať si, že dobre. Checked, checked, checked… Všetko si to odfajkáte, aj tú Eiffelovu vežičku, aj v Japonsku som bola. Blog som založila, schudla. No dobre! Poviete si… Môžem umrieť! Aj čil.. Keby treba bolo… Odložíte fixku a spokojne sa môžete ísť dívať do svojho rozheganého gaučíka na Koleso šťastia…
A tú chudú, vysmiatu peknú mladú ženu tam, ako si hopká a vrtí štíhlymi bočíkmi.. Že áááno, aj písmeno „Háá“, tu máme… O dva body viac na konte si pripíše pani Martinka zo Senca!…A všetci zatlieskajú…
Tiež si môžete ísť spokojne dolúštiť krížovku. Keď si nezabudnete zobrať gingo prášok na zlepšenie pamäte, čo vlastne môže byť celkom slušne začarovaný kruh… A keď si potom v sekunde spomeniete, kde máte pero. Krížovka na stole, v kuchyni… Ale pero… pero… pero… pero… Hm. „Koleso si dokukám, kašlať na krížovku… Koleso budem kukať… A čo to vlatne lúštime? Citát? Myšlienku? Pomôcku v domácnosti? Nepamätám si….“
Ešte by ste si mohli zobrať tú fixku. Ktorou ste si to celé očekovali, že dobre. Dobrý život, šecko splnené. Aj schudla, aj štyri deti, šťastné manželstvo… Vzťahy super šecky…
Ale čo ak nie? Čo ak si tie sny nesplníte?
Čo, keď budete mať len ten rozheganý gauč a žiadny „to do list“?
Alebo.. „to do list – bucket list“ for life. Ale žiadne fajočky.
Ja neviem, čo potom…???
Potom ma z toho chudého, pekného, vysmiatého dievčatka, čo si o sebe myslí, že už je žena a ťuká do tých kocečiek, nech sa otočia… A hopíka bokmi… Aj by si možno zaspievala do toho otáčania…
Potom ma z nej načisto porazí. A gingo.. Gingo mi vôbec nepomôže.
Celá debata | RSS tejto debaty