Úplne presne si pamätám prvý ročník na vysokej škole. Ako hrávali „Nelly a Kelly – Dylema“. Nie je to sranda, ako si vie človek zaradiť, zapamätať život podľa piesne? K životu potrebujete hudbu, nenadarmo sa to hovorí. Minimálne preto, aby ste vedeli, čo sa kedy stalo… Čo kedy bolo a ako život išiel.
„Nelly I love you… Nelly I need you… all that´s through..“
Hralo rádio, nie smartfón v našej malej internátnej izbe, v ktorej sme sa natískali slovom, písmom, číslom – štyri kusy. Doteraz je to pre mňa zázrak. Jak sme sa tam zmestili vôbec? Izba… To je veľké slovo. Kutica to bola, tri krát tri metre štvorcové najviac, podľa mňa…
A to bol úžas sledovať tú Nelly, keď išlo v telke video, že jak nosí tie rifle pod pupkom.
A jak ten pupok vlastne nemá, len ligotavú náušnicu v ňom.
Dobrá pesnička. Melodická….
Pekne sme si tam nažívali. Každá bola osobitná, iná. Sranda, aké sme boli úplne iné…
A ako sme sa ľúbili. Nenormálne, sestersky sme sa ľúbili…
Jedna šprtka, druhá dobrodruh, tretia maximálny flegmatik s úsmevom na tvári, ktorý sa končil len vtedy, keď bola napríklad že… „hladná“… A ja? Aká som bola ja?
Asi taký večný snílek, filozof. Ktorý by najradšej celé dni spracovával v tej malej, kedysi fakt peknej hlave, myšlienku „života samého“. Myšlienku „lásky“. Myšlienku na „neho“.
„Napíše mi? Nenapíše mi. Mám mu napísať? Es-em-es-ku? Kedy som písala naposledy? V pondelok. Čo je dnes za deň? Streda je, čiže nie. Ešte nenapíšem. Nech napíše on…..
Ja mu budem vypisovať a on si bude myslieť, že som z neho hotová, alebo čo… A že oné…
Ma dostane, hocikedy bude chcieť, alebo čo.. A potom mu naletím, otehotniem, vykašlem sa na neho a titul kde? Titul nikde. Diplom nikde. Chudera zo mňa bude. No nie. V piatok, v piatok mu napíšem. Keď sa neozve dovtedy… Dilino…
Ale pery má pekné. Krásne… Plné, vždy som chcela chalana s plnými perami. Pekný.. Pekný je aj vonia dobre… Och….“
A potom sa kuknete na poznámky a namiesto prednášok máte všelijaké kresby v zošite. Ani Van Gogh by sa za také kvietky a srdiečka hanbiť nemusel. Márne hľadáte prednášku, dáky súvislý text, ktorý o pár mesiacov budete potrebovať na zápočet. Textu niet. Iba plno kvietkov a všelijaké srdiečka. A jeho meno… A môj podpis. S jeho priezviskom…
A život ide rýchlo. Jednu pesničku mení druhá. A potom, raz.. O pár rokov tam to priezvisko fakt môžete písať. Všelikade, na bársjaké papiere oficiálne. S jeho priezviskom…
Absolutely miraculous. Ako ta ladybug, čo sleduje moja malá na jojkovi, či jim-jam, či čo to je….
„Nelly I love you… Nelly I need you..“
Nikdy som neprišla na tom, v čom vlatne bola tá dylema. Keď sa ľúbili… Niektoré veci sa človek v živote už asi nedozvie. Ledaže by si ich vygúgľoval….
Celá debata | RSS tejto debaty