Mám 40 rokov. Teda, zatiaľ nie, ale skoro. Len dva roky ma delia do dovŕšenia tohto okrúhleho „jubilea“. Nie je to zvláštne? Že pri slove „jubileum“ podľa mňa každému hneď nabehne v mysli myšlienka, alebo skôr spomienka na ten ľúbozvučný hlas znejúci zo slovenského rozhlasu v nedeľu poobede… ako vraví, že k blahoželaniu sa pripája a za všetkých bozkáva aj malá Natálka /alebo Ľubka, hej Ľubka je lepšie…
Prípadne Katarínka…“
Každopádne, aby som neodobiehala od témy. Budem mať 40 rokov. O dva roky. Ale čo sú to dva roky? To je.. To je zajtra poobede, ani neviete jak.
40… Pretty scarry, isnt it?
„A prečo ste si vlatne založili tento blog?“, pýta sa ma pomyselný reportér.
Reportér môjho najhlblšieho JA.
„Čo si chcete dokázať?“, dodáva a mieri mi tým mikrofónom takmer rovno do krku. Do tej veci, čo majú chlapi ale ženy nie a čo sa volá… Má to niečo spoločné s jabĺčkom.. Aha, ohryzok.
„No ja“, odpovedám a šúcham si pritom ruky o stehná, lebo som nervózna a lebo sedíme vo veľkolepej hale s mahagónovým nábytkom, v nejakom rádiu, alebo telke, alebo tak… CNN, či čo…
„Já… Nechcem si nič dokazovať. Ja len že… Aj Vy predsa máte nejaké sny, nie? Určite máte sny?“, pýtam sa opytujúceho.
Je trochu zaskočený, ale prikyvuje.
„Tak vidíte. Máte sny… Keby ste ich nemali, nie je z Vás reportér. Je z Vás len… Dokladač tovaru, alebo tak.. Ale… to nie su judgementy, to je len“… uvidomím si, že táram a tak začíname odznova.
„Nestresujte sa, madam. Nadýchnite sa a uvoľnite. O nič nejde. Je to len rozhovor“, hovorí mladík. Reportér môjho vlastného magazínu. Magazínu JA.
„Dobre. Takže…“, dýcham. „Život plynie strašne rýchlo a mne sa zdá, že ak mi niečo naozaj ide, tak je to pracovať s písmenkami, rozumiete? S písmenkami?“, hovorím.
„Teda, nie že by som sa denne prehrabávala v písmenkovej polievke, haha.. pokus o vtip.“, odkašlem si. Som strašne nervózna. Ako môže byť človek nervózny keď sa rozpráva so svojím vlastným ja?… So svojím vlastným reportérom? To by sa asi diať nemalo…
„Áno, dobre. Holá pravda je taká, že to strašne letí. A ja som kedysi bývala fakt krásna a fakt.. ehm.. štíhla. Mala som nádherné lesklé gaštanové vlasy, normálne som si mohla obliecť aj obtiahnuté rifle a tak.. A… Teraz mám 40. Teda nie teraz, ale.. o chvíľku.. Roky plynú a… A tak.“, dopoviem a silno verím, že tento nezmyselný rozhovor sa čoskoro skončí.
„Čiže typická kríza stredného veku. Chcete byť vidieť. Ako všetci, ako v podstate celý svet. Byť sledovaná na sociálnych sieťach, rozpoznaná… Kríza stredného veku. Začať nosiť výrazné rúže, lebo kedy, keď nie teraz.. všakže, haha?“, smeje sa ten pako.
Je to hrozný debil… Odtisnem si mikrofón ďalej od svojej jablkovej veci, ktorú ani nemám.. A poviem mu rovno, čo si o ňom myslím. O tom jeho čudnom hipster oblečení. O tom, že flanelové košele majú nosiť dreborubači a že čiapky sa nosia v zime a že tie jeho obtiahnuté, priteplené rifle .. Tie som tiež nepochopila. Skrátka… Je to mladý pako, čo môže vedieť o živote… O ženách… O mne…
„Nerozumiem, čím som sa Vás dotkol“, hovorí. „Prepáčte, ja len že.. Je to prirodzené.. Je to normálne. Snažíte sa niečo dokázať, tak je to, nie? Starnete.. Všetci starneme…Ja viem, to slovo znie hrozne. To slovo znie.. Máte nadváhu, robíte obyčajnú prácu a pritom… To malé dievčatko vo Vás…“, hovorí a díva sa mi priamo do ročí, akože rozumie. Aj mám na chvíľku pocit, že naozaj rozumie.
Nie, nerozumie. Je to mladý, potetovaný pako. Nič nevie o živote…
Najradšej by som sa ho spýtala, aké ma dioptrie, keď ku tomu všetkému hnusu nosí aj hrubé okuliarové rámy?! A kedy si oholí bradu? A čo znamenajú tie vysoko natiahnuté biele ponožky? Ma chce doraziť už načisto a robí to len tým, ako vyzerá… Aj tým, čo rozpráva, samozrejme… Ale dorazil by ma čisto len zjavom. To je jasné….
„Viete čo, mladý muž?!“, hovorím trochu podráždene. „Myslíte si, že ma poznáte, ale nie. Nepoznáte, neviete o mne vôbec nič. Absolútne nič. Takže… Takže sa rozlúčime, dobre?!“, hovorím urazene.
„A do toho článku môžete kľudne napísať, že tento blog budem písať LEN TAK… Ok? LEN TAK!“, pomaly kričím.. Srdce mi búši… Taký drzáň… Odroň mladý….
„A to je všetko?“, pýta sa a škrabe sa po hlave. Vlastne po čapici.
„To je všetko“.
Debilko….